Sú cesty, či výlety, ktoré na moment rozptýlia našu myseľ a vytrhnú nás zo stereotypu. No bývajú aj iné, ktoré nás učia spoznávať samých seba a vnímať svet navôkol inými očami. Sú to tie, čo otvárajú dvere do hlbokého vnútra našich duší, aby sa stali nezabudnuteľnými do konca života. A práve takou je návšteva Krajiny tisícich pagôd – Mjanmarska.
Bola to čistá túžba, čo ma hnala vpred. Túžba po poznaní, silnejšia ako všetky obavy spojené s návštevou tejto donedávna izolovanej krajiny, kde svojou diktátorskou mocou nemilosrdne vládla vojenská junta od roku 1962. Vďaka tomu sa doteraz potenciál, ktorý v sebe ukrýva v podobe prírodného i kultúrneho bohatstva, nemal príležitosť naplno prejaviť. Ťažko uveriť, že Barma, ako je hovorovo známa vo svete, zvykla byť jednou z najbohatších krajín Juhovýchodnej Ázie. Zložitá politická situácia a nestabilita, zabezpečujúca túto separáciu od vonkajšieho sveta zapríčinila, že ešte donedávna išlo o jednu z najmenej turisticky navštevovaných destinácií. To však paradoxne zakonzervovalo autenticitu tejto jedinečnej oblasti, ktorá sa nám teraz môže postupne odhaľovať vo svojej krehkej kráse.
Yangon
S neskrývaným rešpektom som nastupovala do lietadla smer Yangon a čakala, čím ma táto nepoznaná a málo prebádaná krajina obohatí. Rangún, či v preklade „koniec sporov“, si aj napriek straty pozície hlavného mesta štátu, ktorým je od roku 2005 oficiálne Nay pyi taw, stále zachováva svoju dôležitosť. Dodnes plní funkciu ekonomického a kultúrneho centra krajiny. So svojimi šesť miliónmi obyvateľov ide o najľudnatejšie, ale aj najväčšie mesto Mjanmarska, ktoré prekvapí nevídanou atmosférou. Jazerá a početné zelené parky, široké bulváre usporiadané do sieťového pôdorysu s takmer úplnou absenciou mrakodrapov. To veru nie je obraz, aký by našinec očakával od typického ázijského veľkomesta. Yangon je však výnimočný. Rázovitosť i zdanlivo hektický ruch v uličkách farebných trhov, strieda melancholický pohľad na majestátne budovy v štýle fin de siècle. Všetky tu po sebe zanechalo takmer storočie Britskej nadvlády. Tichých svedkov jednej éry sa tu dokonca zachovalo najviac v celej Juhovýchodnej Ázii.
Nezameniteľný koloniálny šarm je však len kvapkou v mori v porovnaní s dedičstvom, aké je ukryté v náboženských stavbách. Skutočným klenotom je práve slávna Shwedagon pagoda, honosne pokrytá vrstvou zlata. Verí sa, že prilepenie pozlátka na chrám pomôže očistiť karmu a zabezpečí lepšiu budúcnosť. Najväčšie poklady sú tu preto každému na očiach. Samotní Angličania zvykli tvrdiť, že zlata je tu viac, ako vo všetkých britských bankách. Veď nie nadarmo sa Barma označuje prívlastkom „Zlatá zem“. Keď vzácnu dominantu mesta zazrel pri svojej návšteve slávny J.R. Kipling, užasnutý povedal: „ Toto je krajina ako žiadna iná!“ A mal pravdu. Najvyšší symbol oddanosti Budhu majúci 99,3 metrov, je podľa legendy starý až 2600 rokov. Bratia Thaphussa a Bhallika tu do tajnej komnaty nachádzajúcej sa hlboko pod základmi stavby, ukryli 8 Budhových vlasov uložených v zlatej truhličke. Posvätné relikvie sú na tomto mieste uctievané dodnes.
Duša národa
Osudom ťažko skúšaní ľudia krajiny „Rýchlych a silných“, ako Mjanmarsko v preklade nazývajú, sú v skutočnosti až roztomilo hanbliví. Tvár žien tu okrem typickej pasty z mletej kôry nazývanej thanaka, zdobí tiež široký a úprimný úsmev. A so svojím ochotným prístupom si Mjanmarčania získajú srdce azda každého. Paradoxne tí najchudobnejší, čo by na úsmev mali mať podľa optiky západniara najmenší dôvod, ho vedia vykúzliť najvrúcnejší. Možno preto, že sú stále neskazení dobou a nerozmaznaní pokrokom, ktorý je pre ostatný svet tak samozrejmý. Ich jednoduchým a praktickým prístupom k životu nútia zamýšľať sa nad podstatou pravého šťastia. Ľudia tohto najsevernejšieho štátu Juhovýchodnej Ázie nás spôsobom, akým kráčajú životom, učia pokore a schopnosti vyrovnať sa s vecami, ktoré nás denne stretajú. Stačí len vo vánku diaľav otvoriť svoju myseľ a dovoliť si vnímať duchovnú atmosféru, ktorou je tento národ naplno presiaknutý. Netreba dlho hľadať dôvod, prečo je to tak. Za pokoj vznášajúci sa všade navôkol, je do veľkej miery zodpovedné práve budhistické učenie, kladúce dôraz na mierumilovnosť a úctu k životu. Tento psychofilozofický systém, akým budhizmus je, tu vyznáva viac než 89% obyvateľov. Klamstvo a krádež sú považované za jeden z najväčších hriechov, vďaka čomu sú krádeže pomerne nezvyklé a aj pobyt v prístupných častiach krajiny je skutočne bezpečný. Medzi hlavné morálne povinnosti muža patrí v tejto tradičnej spoločnosti aspoň 9 dňový pobyt v kláštore. Presne toľko totiž stačí na to, aby sa stal (aj keď len prechodne) tzv. bondžim, čiže mníchom a oddane sa venoval náuke o márnosti a dočasnosti všetkého. Deviatka tu má ako najvyššie jednoduché číslo priam magický význam. Čísla tu určujú všetko od termínov svadieb, či pohrebov, cez významné udalosti až po dátumy vysvätenia mníchov. Barmčania sú astrológiou doslova posadnutí. A tak neprekvapí fakt, že aj dátum vzniku nezávislej Barmy vypočítali oni. Stalo sa tak v priaznivú nočnú hodinu dňa 4.1.1948.
Pod rúškom diktátu
Zabudnutá zem ktorá opatrne kráča po ceste za slobodou, sa po roku 2010, kedy sa udiali druhé, do značnej miery skorumpované, demokratické voľby, začína otvárať svetu. Nakoľko a či je krajina na príval turistov aj pripravená, je však otázne. Ubytovacie zariadenia kapacitne nestíhajú pokryť rastúci dopyt, od čoho sa následne odvíja aj zvyšovanie cien (predovšetkým v turistických centrách). Mjanmarsko je preto jednou z najdrahších destinácií Ázie a cestovný ruch sa doslova stáva „zlatou baňou“. To ale na druhej strane vytvára priestor pre zahraničných investorov. Preto ťažko hodnotiť, do akej miery a pre koho je tento druh rozvoja prospešný. Kvôli turizmu sa tiež zvyšuje počet bankomatov a možností prístupu na internet. Pre našinca samozrejmá vec, no v jednej z najchudobnejších krajín sveta, kde mnoho ľudí žije z troch dolárov na deň, kde verejná mienka je do značnej miery ovplyvňovaná vládou a o absolútnej slobode tlači tiež nemôže byť reč, sú takéto zmeny zásadné. Internet sa do krajiny dostal až v roku 2001 a o rok neskôr tu bola založená aj prvá internetová kaviareň. Do Októbra 2012 ste tu dokonca nezamenili inú menu ako Dolár. Dnes táto možnosť našťastie platí už aj pre Euro. Ak by ste si ale chceli zavolať z mobilu, je potrebné zadovážiť si sim kartu lokálneho operátora umožňujúceho zahraničné hovory. Cena takejto je ale neskutočných 25 dolárov.
Sme teda priamymi svedkami zmien, ktoré táto Zem zabudnutej slávy podstupuje na ceste k demokracii. A je len otázkou času, kedy sa aj tu podpíše odvrátená tvár civilizácie pod vidinou zisku. Preto kto chce zažiť Mjanmarsko vo svojej nefalšovanej nádhere, s ľuďmi nepokazenými dobou, či konzumom, mal by tak urobiť čo najskôr. Stačí len vykročiť z pohodlných ulít zvyku, či stereotypu a dopriať si ten vzácny dar. Dar sebapoznania prostredníctvom obohacovania sa inými kultúrami a miestami. Lebo ako povedal sv. Augustín: „Svet je ako kniha, no tí, čo necestujú, čítajú len jednu jej stranu.“ Tak na čo čakať?
Autorka článku Martina Trginová bude súčasťou trojtýždňového putovného cestovateľského festivalu Cestou necestou, ktorý zavíta do 15 miest Slovenska. Martina sa predstaví na festivaloch: 16.3.2015 v Kremnici, 18.3.2015 v Banskej Bystrici, 24.3.2015 v Ružomberku, 25.3.2015 v Žiline a 26.3.2015 v Martine. Viac o festivale a Martininých prezentáciách na www.cestounecestou.sk